Sochárske sympózium Habura 2020
Druhý ročník sochárskeho sympózia vytryskol z nadšenia, že sa také úžasne voľačo dá uskutočniť. Až nečakane boli všetci za, akoby každý na tú myšlienku čakal. Nenadchol som síce žiadnych zásadných peniazosedov, ale zanietencov podobných mne. Možno práve preto sme všetky úskalia s ľahkosťou prekonali. Ak aj sme nejaké nedostatky zaznamenali, prešli sme ich s nadhľadom. Všetky boli predsa naše a žiaden nebol fatálny. Vzali sme si ponaučenie a hotovo. Rozjarene sme sa rozišli a na mňa zrazu naplno dopadla zodpovednosť za budúci ročník. Problém peňazí je vždy, ten ma až tak nebral. No každá radosť
s časom odznieva. Ak má byť trvalá, potrebuje myšlienku, spojivo a popri rozpálenej duši i zmysluplného ducha. Nateraz bolo sympózium tematicky voľné, čo preň nebolo na prekážku, každý prispel spontánne. Necháme také i tie nasledujúce? Nech si srdce navráva, rozum vraví – nie. Určite nie. Podobne ako pred rokom, aj teraz som po skončení sympózia začal hľadať tému na ďalší rok. Spadla mi sama doslova do lona. Šťastie praje pripraveným, riekol klasik. Kde inde ako v prírode hľadať inšpiráciu. Pri jednej z večerných prechádzok hrebeňom Polonín nad Haburou v karmínovo-červenej zore zapadajúceho
slnka sa predo mnou vynorilo hotové, dokonalé dielo prírody. Torzo stromu, ošľahané vetrom a dažďom, mi pripomenulo boha Radegasta. Nova téma bola razom na stole. Staroslovanskí bohovia. Téma historická, ale zároveň v dnešnom kozmopolitom svete, kde sa stráca identita národov aj veľmi aktuálna
a nadčasová. Kto z nás nepozná panteón egyptských, gréckych, rímskych či germánskych bohov. Spomenúť si okrem Radegasta, Moreny, alebo Perúna na ďalších staroslovanských bohov je pre väčšinu z nás problém. Niekto povedal, že sila stromu je v jeho koreňoch a sila človeka v jeho viere a nádeji. Globalizácia ničí korene života malých národov. Aby národ mal budúcnosť, musí poznať svoju minulosť. Známa veta, ale dajme si ruku na srdce a povedzme, si koľkí z nás poznáme staroslovanských bohov? Nedalo mi to spať. Je vôbec možné, ako sa s témou všetko dokonale spájalo? Tunajšia príroda, výraznejšie nedotknutá civilizáciou, ľud s tradíciami presahujúcimi kresťanstvo, inklinujúci k východu, a nad tým prírodní bohovia po stáročia chrániaci a zjednocujúci tieto končiny. Aj preto som sa rozhodol pre túto tému, aby sme edukačno-vizuálnou formou pripomenuli dnešku odkiaľ ideme, ako sa naši predkovia pozerali na svet a aby sme zistili či tá strata spätosti s prírodou nie je dôvodom dnešnej frustrácie. Slovania uctievali veľa bohov a neveľmi sa tak odlišovali od gréckej, či iných mytológií. Nezachovalo sa nám toľko bájí a historiek, opierajúcich sa o skutočné dianie, avšak to neznamená, že také neexistovali.
Navzdory tomu, že sme kresťania, prežíva v nás slovanské pohanstvo v mnohých ľudových zvykoch a hľadaní šťastia aj mimo Krista. Roľník sa pomodlí za dobrú úrodu Hospodinovi, ale nevynechá drobný pohanský rituál, či nekrvavú obetu. Nepátra, odkiaľ sa vzali. Priatelia sochári kývli téme a dali nám zelenú.
A tak sme tu a tvoríme niečo pomerne abstraktné. Snažíme sa nahliadnuť do duše predkov, do obdobia, keď svojich bohov videli v každom steble trávy a v každom záchveve prírody. Dokážeme to však teraz? Sme dietkami západnej kultúry a jej univerzálne náboženstvo berieme ako samozrejmosť. Sochári sú
tie správne, transcendentné duše, ktorým sa mytológia vyjaví a zhmotní z virtuálnych vesmírov. Natíska sa logická otázka, či na hotové sochy nenadviazať aj živé rituály, zvyky našich dávnych predkov. Určite by to bol dôležitý kamienok do mozaiky života starých Slovanov. A o to nám predsa ide. Poznať lepšie našu históriu. Táto kniha nám dá čiastočnú odpoveď, či sa nám to podarilo. Nehľadáme pravdu, na to sú
iné inštitúcie. My si pravdu vytvárame a ak sa bude pozdávať aj vám, môžete ju prijať a tešiť sa z nej spolu s nami. Naša pravda sa stáva umelcovou dušou, jeho úprimným nasadením. Necháme ju v Habure stáť, pokiaľ bude mať kto vôľu za ňou chodiť, obdivovať ju a inšpirovať sa ňou. Pozrime si diela, ktoré nám
v Habure pred zrakmi vyvstali za posledné dva týždne. Nech sú pre nás odkazom, že naše korene siahajú hlboko do minulosti. Záznam od Petra Bartu si pozrite TU.
