Sochárske sympózium Habura 2022
Opäť akoby sme sa rozišli len pred pár dňami a vhupli do rozpracovaného diela. Zmierili sme sa tým, že zámer občianskym združením Feidias rozbiť bank vo Fonde na podporu umenia našimi skvelými podujatiami sa nám tak skoro nepodarí. I túto publikáciu čítate ako nehodnú príspevku, takže sa ti, čitateľ, ospravedlňujeme, že ňou márniš čas. Doslova ti totiž predkladáme „nedostatočný umelecko-historický prínos výstupu“. My, ostrieľaní bardi sme sa zasa raz nechali napáliť. Vzali sme to s humorom, čože nám iné zostávalo. Vhupnime však do centra diania. Zišla sa nám tu prevažne zostava z minulých rokov, pribudol Maroš Komáček, ktorý do už tak veselých chvíľ vniesol nový rozmer zábavy, hoci sa prakticky
za celý čas neodtrhol od rozpracovaných plátien. Keď, tak len že mi občas premiešal bublajúci slivkový lekvár. Tí, čo sme mali trocha viacej času sme k nemu podchvíľou zašli na kus reči, pretože si za ateliér zvolil matku prírodu a nie hluk v hale. V tej rozpracovával Ďuro sochu A. Duchnoviča, podľa ktorého majú
nazvanú základnú školu v Medzilaborciach. Tento náš filantropický dar si pred školou napokon nájde svoje miesto a pripojí sa k ďalším darovaným dielam – Janovej Stigme pre DSS Kalinov. Zatiaľ sú tu všade povešané dobové fotky majstra Duchnoviča, ktoré sa pod Jurajovou pílou systematicky zlievajú do finálnej
podobizne. Som rád, že sa takto dôstojne odpútavame od Habury a naše sochy začínajú žiť aj v okolitých obciach. Boris a Luboš vnikli do najskrytejších útrob svojich filozofických myslí a opierajúc sa o hlboké poznanie antiky vytvorili neomytologickú postavu Titanus Slovanicus. Pripomína mi to fyzikov, ktorí kvarky atómov pretavili do teórie strún. Tie však doposiaľ nik nevidel, naproti nim Titanus Slovanicus od minula bežne vidieť v Habure. Maťo sa nechal inšpirovať samotným materiálom a stvoril Kráľovský trón, už sa len posadiť a vládnuť. Jakub vytvoril Kamaráta, ktorý je vždy pripravený posedieť, popiť a popočúvať. Podobný nadhľad priniesol Ondrej 4. s naozaj svojráznym pochopením miesta, kde sídli Perún a kde má sklad bleskov. Janovo vnuknutie sa pretavilo do zvláštneho až mytologicko-magického hudobného nástroja Kalimba, v našich končinách neopozeraného. Denný program je ako po iné roky. Vždy sa ťažko vstávalo od stola plného majstrovských lukulských dobrôt. Všetok proviant zabezpečoval a spracovával Slavo s Andrijom a Dušanom mladším. Nech dá Pánboh večnú slávu Milke a jej ansámblu v kuchyni, Alenke a Stanke, ktorých výtvory voňali michelinskou hviezdou, Mirovi s jeho haburáckymi špecialitami z diviny, Michalovi s pomocníkom až hen zo srbského Kerestúra Jankom s ich nezabudnuteľným prepečeným prasiatkom a Evelíne s asistentom Tónkom pre ich štrúdle. Normálny jedinec by sa
bral si nachvíľu zbucnúť, no nezmari umelci už zasa pília, brúsia, otesávajú, vŕtajú a zvárajú. Do večera. A do večere, ktorá je pripravená v obdobnom hodokvasovom duchu. Prichádzajúca noc vyháňa osadenstvo do postelí bez väčšieho úspechu. Raz je to kultúrny program v hale Solivar, privátna návšteva našej delegácie v neďalekom Múzeu Andyho Warhola, beseda na rusínsku tému s michalovským pravoslávnym
popom prof. ThDr. Jánom Šafinom, PhD. a Valerijom Kupkom, alebo spevácky koncert prechádzajúci do všeobecného veselia s ľudovými pesničkami akordeonistu Borisa z Volice. „Hej, hej sokoli“ sa tiahlo do noci, že tí ozajstní v lese dlho oka nezažmúrili. Nuž a keď zatiahol moravské, strafil sa nášmu Moravákovi
Borisovi Jirků do clivej nôty tak, že takmer sme to borisovské duo potom od seba nevedeli odtrhnúť. Zlé jazyky tvrdia, že sa tancovalo na stole, ale to kategoricky vylučujem, ibaže by sa tak dialo, keď som už spal. Poetické boli nočné posedenia v kadi.
Keď všetko stíchlo, tak sme sa najväčší romantici pobrali na breh chovného jazierka. Sem, pod trblietajúce sa hviezdy, nás doslova vrelo vítala nadrozmerná dieža s vodou, pod ktorou sa priebežne dokurovalo. Pekelný wellness pre heroické umelecké srdcia s koncovkou v rybníku. Ráno sme trocha v obavách zisťovali, či na brehu nezostali nejaké trenírky bez pána. Hala Solivar, na skok od výrobnej haly, dostala takmer už definitívnu podobu kultúrnej ustanovizne a začala svoje poslanie naplno využívať. Ako pred rokom prišiel Peter Lipa s bandom, ktorý svoje po všeobecne obľúbených skladbách v závere vystupňoval náladu známymi tradičnými jazzovými štandardmi. Tentoraz Petra uviedla miestna rocková predkapela ON/OFF. Milka Zimková, mama nášho Ondreja 4., ktorý svetu dal glóbus Habury, nám predstavila dve svoje hry. Milka bola dušou vôbec všetkých sympózií. Do Solivaru na jej vystúpenie prišli zvedavcov zo šíreho okolia. Súdiac podľa vyššieho vekového zloženia v nádeji, že ju uvidia ako Johanu Ovšenú. Milka však do repertoáru siahla aj odvážnejšie. V druhej monodráme majestátne zasadla do vladárskeho kresla v červenom háve ako Katarína Veľká. V civile skôr drobná, skromná a neprehliadnuteľná viac-menej
vďaka klobúku, sa na javisku zmenila na nefalšovanú ruskú imperátorku. Až som sa začal obávať, že z nás zopár dá popraviť. V ohromujúcom texte bravúrne spracovala vlastné životné skúsenosti cez prizmu Kataríny Veľkej a naopak. K poprávke napokon došlo, ale až po večeri. Pre nás bola Milka anjelom, bolo jej s nami dobre, bola s nami rada a hrozne nám fandila.
